Andrej Hlinka zanechal svoje výrazné stopy aj na hornej Nitre

Pri príležitosti 150. výročia narodenia cirkevného hodnostára, politika a predstaviteľa hnutia za autonómiu Slovenska – Andreja Hlinku (1864-1938),  sa uskutočnili po celom Slovensku viaceré spomienkové podujatia. Inak tomu nebolo ani v Prievidzi, ktorú Hlinka osobne často navštevoval.

Nebolo to však len kvôli jeho verejným vystúpeniam, ale mal tu aj mnoho priateľov, národovcov z radov kňazov, s ktorými zdieľal rovnaké politické názory. A práve v tomto meste, ako jedinom na hornej Nitre, sa konala 22. októbra spomienková slávnosť na Andreja Hlinku, ktorú organizovala Matica slovenská.

Súčasťou programu bolo aj vystúpenie hudobno-dramatickej skupiny Jeseň z Partizánskeho, ktorej repertoár obsahuje aj vlastné piesne venované Hlinkovi.

Miestny historik Ing. Erik Kližan pripravil pri príležitosti vyhláseného Roka Andreja Hlinku historickú štúdiu o spätosti Hlinku s hornou Nitrou, predovšetkým Prievidzou. V jeho prednáške zazneli nové zaujímavé fakty a opisy udalostí súvisiace s Hlinkom a jeho pôsobením v Prievidzi.

Častým hosťom bol napríklad u Antona Miššútha (1866-1935), kňaza, básnika a národovca, ktorý určitý čas pôsobil aj ako starosta Prievidze. Rovnako ako Hlinka si veľa vytrpel počas maďarského útlaku. Keď zomrel, Hlinka ho na prievidzskom cintoríne pochovával.

Ďalším Hlinkovým priateľom bol Jozef Sivák (1886-1959), pedagóg, školský inšpektor v Prievidzi, zostavovateľ školských učebníc, poslanec, aj minister školstva a osvety v rokoch 1939-1944. Spoločne s Hlinkom organizovali početné verejné zhromaždenia na hornej Nitre. Navštevoval aj Jozefa Kačku (1965-1938), Mateja Ujváriho (1852-1932) a Petra Brišku (1895-1939), všetko kňazov pôsobiacich v regióne.

Nie je preto prekvapením, že smrť Andreja Hlinku hlboko zasiahla aj veriacich na hornej Nitre. Na jeho pohrebe v Ružomberku sa zúčastnilo približne stotisíc jeho priaznivcov, medzi ktorými nechýbala aj takmer 200-členná delegácia z Prievidze.

So zosnulým Hlinkom sa prišiel rozlúčiť už spomínaný Jozef Sivák, vtedy vo funkcii podpredsedu Národného zhromaždenia v Prahe. V Bratislave sa na uctenie Hlinkovej pamiatky konala smútočná tryzna. Prekvapením bolo, že smútočným prejavom poverili mladého vtedy 31-ročného prievidzského kňaza Mikuláša Mišíka. Ten si prejav pripravil sám a Hlinku nazval symbolom Slovenska.

Za tri víťazstvá zosnulého označil národné prebudenie Slovákov, upevnenie ich kresťanských tradícií a reorganizáciu slovenského národného a štátneho vedomia.

Pozvanie do Prievidze prijal aj historik doc. PhDr. Ivan Mrva, CSc., ktorý vo svojej prednáške predstavil život a dielo Andreja Hlinku, ktoré asi najlepšie vystihujú tieto Hlinkove slová:

„Sloboda a blaho môjho ľudu, z ktorého pochádzam a pyšný som, že z neho pochádzam, bude mi celým mojím životom sprievodnou hviezdou. Ona ma povedie i v tých najťažších časoch života, aby som pracoval na jeho telesnom i duševnom povznesení. Ona mi dá silu a nadšenie boriť sa za časné i večné poklady jeho duše, za kresťanskú osvetu a drahú našu materinskú reč.“

Hlinka sa zaslúžil o štátotvorný slovenský národ a slovenskú republiku. Učil nás Slovákov, aby sme si vážili v prvom rade samých seba. Pretože ak si nebudeme vážiť samých seba, potom nemôžeme čakať, že si nás budú vážiť tí druhí.

Bol našim otcom – otcom národa, ktorého odkaz má stále čo povedať aj dnešnému Slovensku.